Za siedmimi horami, za siedmimi dolami…
Nie až tak dávno, keď sa už piesok nelial a voda nesypala som mal sen o tom, ako stať úspešný. Sen, ako dosiahnuť prestíž, uznanie, či možno dokonca aj závisť okolia.
Ale ako na to?
Predsa skvelou prácou! A pozíciou! Ja viem, to napadne každého mladého človeka, čo práve končí strednú, či vysokú školu.
Nevadí, ja budem lepší. Najlepší! Traste sa spolužiaci, kamaráti i nepriatelia! Moja práca bude za prvé dobré platená, za druhé prestížna a za tretie práca, ktorá poskytuje možnosti, aké iné zamestnania neponúkajú. Ha, všetkých som vás dostal. Ja budem na sebe makať a vy mi potom všetci závidieť!
Tak a teraz už mám plán. Plán je základ, veď tak nás to aj na škole učili. A nie hoc aký plán. Strategický! Uff, ale som dobrý, s takou terminológiou sa už teraz na mňa nikto nechytá! A určite si dám záležať na tom aby moja skvelá budúca práca zahŕňala aj také veci ako rôzne extra benefity.
Napríklad firemný mobilný telefón, notebook, koncoročné odmeny, drahšie gastro lístky, či možnosti častých zahraničných služobných ciest (a s tým spojených diét). Jaj, už teraz mám chuť o tom niekomu povedať a pochváliť sa. Ale ešte nemôžem, tá práca sa zatiaľ iba rysuje. No už čoskoro…
A mám po promóciach (a zopár rokoch praxe)
Áno, som veľmi ambicióznym. Práve som skončil vysokú školu. A keďže som popri nej aj pracoval, dokonca nejaký čas na plný úväzok, mám pred ostatnými náskok. Lichotia mi poznámky spolužiakov o tom, ako sa mi musí dobre dariť, keď si práve kupujem nové auto.
Oni si ešte len hľadajú prvé zamestnanie. Ja už mám 3 roky práce popri škole za sebou. A nové auto v garáži, hmmm…, chcel som povedať pred intrákom. Čoskoro sa ale sťahujem do vlastného. Teda nie celkom vlastného, prenajatého. Spolu s Jožom, Ferom a Ďurim – spolužiakmi z výšky. Ale čo, aj to je pokrok. Som na seba hrdý!
V práci sa darí. Notebook mám, odškrtnuté. Firemný mobil tiež. Ďalšia fajka. Dokonca aj gastráče mám o 20 centov drahšie ako Feri v jeho práci. Fajka. A predstavte si aj zahraničné služobky! A nie raz za uhorský rok. Každý mesiac, prípadne dva! Zahraničné, s diétami! Fajky dve.
Dokonca mi kolegovia, oveľa starší (služobne aj vekovo), závidia časté služobné cesty nielen do okolitých krajín, ale na iné kontinenty. „Ako je možné, že mu to firma toľko platí?“ frflú si stále dokola, lúzri jedni.
Nielen benefity sú však dnes dôležité. Ďalším významným bodom pre pohladenie môjho ega je vzájomné porovnávanie dosiahnutých pozícii s kamarátmi. Slovensko je super krajina. Skoro ako Amerika kedysi – krajina neobmedzených možností!
Najlepšie na tom tu je to, že na pozície, ktoré v zahraničí zastávajú 40-tnici, u nás je ich možné dosiahnuť 1-2 roky po škole! Život to je…no proste rozprávka…hlavne pre mladých a bystrých ako ja. Paráda!
Ide sa do sveta!
Podarilo sa mi z práce dostať sa na jeden projekt do Ameriky. Hurá ide sa na výlet, hmmm…chcel som povedať na dôležitú dlhodobejšiu služobku. A hľa, je tu aj jeden kolega z Nemecka. Síce o 8 rokov starší, no pracovná úroveň o stupeň nižšia, lúzer jeden. A ešte si z toho ani nič nerobí!
Hanbiť by sa mal, v jeho veku a na pozícii, kde som bol ja maximálne 6 mesiacov po škole! Ako mu to môže byť jedno?! Asi je nejaký divný…
Nechápem prečo je projektovému manažérovi divné, že musí za mňa slovenskej pobočke firmy platiť o 30% viac ako za toho Nemca. Čo nechápe, že úspešným a kvalitným ľuďom šťastie a povýšenie praje? My, malé Slovensko, sme krajina zázrakov! Východoeurópsky tiger, ktorý to vám všetkým Američanom i Eurozádniarom ukáže ako sa kariéra robí!
Máte sa od nás ešte veľa čo učiť! Zaspali ste na vavrínoch a my progresívno-flexibilný teraz prevalcujeme svet! Na nás aj tak nemáte – my tu máme 23 ročných finančných riaditeľov, manažérov pre styk s verejnosťou a niekedy dokonca aj 25 ročných viceprezidentov a managing direktorov!
Späť doma na štvorkolesovom tátošovi
A hlavne my jazdíme na dobrých autách. Nie nejaké staré šunky z bazárov. Auto, to je u nás to najdôležitejšie! Nedávno som bol na dovolenke v jednej exotickej, pomerne chudobnej krajine rozvojového sveta.
Zdalo sa mi divné, že pred každou druhou chatrčou bol zaparkovaný najnovší model mercedesu. Však tí domorodci sú ako my Slováci! Stačí sa prejsť večer alebo skoro ráno po Petržalskom sídlisku. Toľko luxusných áut by bolo ťažké nájsť snáď aj v Beverlly Hills.
Ale však imidž musí byť! Veď predsa viceprezident spoločnosti nemôže jazdiť na Fábii! Čo tam potom, že býva v zdieľanom byte v Petržke s ďalšími troma spolužiakmi z výšky.
Sú predsa veci, o ktorých sa v slušnej spoločnosti nepatrí rozprávať: politika, náboženstvo, zubná kefka (pardón, tá sa nepožičiava, nie nerozpráva) a miesto kde bývaš. To je predsa súkromné! Teda aspoň do určitej doby, pokým sa neosamostatním a nebudem mať aj ja vlastnú garáž s barákom pre môjho tátoša.
Na formulkárskych myších pretekoch
A takto tie naše myšie závody pokračujú. Máte už super pozíciu, služobné cesty, auto, notebook a preplácaný firemný mobil s ktorým sa odbavujete na dovolenke v Chorvátsku. Priatelia vám závidia. Hovoriť hodinu v roamingu počas dovolenky a firma to zacvaká. Ja som majster sveta, kto je viac?!
Avšak po roku, dvoch príde ten vysnívaný čas sa osamostatniť. Už mi tí spolužiaci začínajú naozaj liezť na nervy. Spočiatku bola s nimi sranda, no čím ďalej, tým viac ma vytáčajú. Je čas konať! A okrem toho zatĺkať alebo zahmlievať kde bývam pred ostatnými manažérmi na firemných meeting-och začína byť problém.
Šup do vlastného bývania
Niektorí známi to dokonca vedia a tak sa pred nimi zlé hrá na dôležitého. Ďalším najlogickejším krokom preto sa stáva kúpa vlastného bývania. Nebudem predsa bývať v paneláku petržalského bytu. A tak si kúpim apartmán v novostavbe.
Nie, už to nie je Petržka, už je to Vienna gate. Úplne iná úroveň! Tí somráci v bytovke o 200 metrov sa už so mnou porovnávať nemôžu. Mám vlastné bývanie!
Teda vlastné ako vlastné. Skúsil by som nezaplatiť dve, tri splátky z 30 ročnej hypotéky a potom by sa ukázalo, koho bývanie to vlastne je… Nevadí, však inflácia časom splátky zníži a po 10 rokov a dvojnásobnom plate to už ani nebude tak veľmi bolieť.
Ale čo to? Kríza prišla. Môj luxusný apartmán už je hodný len polovice. Nie, nie, tak to nemôže byť! Byty, pardón, apartmány sa nepredávajú, no ceny sa držia. Teda aspoň developeri a „investori“ ich držia.
Čo tam potom, že cena je vždy odvodená od ponuky a dopytu. Keď zmrazíme ponuku, nech si dopyt robí čo chce, cena sa drží. Uf, to som si uľavil, však ja, úspešný viceprezident by som predsa nikdy neurobil zlé investičné rozhodnutie.
Priznať chybu, že som naletel a pridal sa k stádu omámeného modlou vlastného bývania a hypotékového motúza. Či slučky? To je jedno, dôležité je, že trh už dosiahol dno, už bude len lepšie. Že to dno trvá už zopár rokov a stále sa prehlbuje? Nevadí, však ceny sa v podstate držia.
Predávať? Kdeže, ja nechcem predať! Určite už čoskoro bude lepšie. Ten čarovný princ-kupec sa raz zjaví na bielom koni a ponúkne mi super cenu. Raz to príde, určite to príde! Musí prísť!
Recesia, Grécko, PIIGS a iné zvery
Len tak medzi nami kamarátmi – trocha sa ale obávam. Tá kríza, Grécko, eurovaly a iné potvory sa nie a nie stratiť. Firma za posledný rok outsoursuje ako divá. Zatiaľ som mal šťastie, zatiaľ sa to mne vyhlo.
Potvory rumunské, indické, či filipínske – prečo nám kradnú prácu. Nie, nie my sme boli pred časom iný. Nemci, či Francúzi nám nemajú právo nič vytýkať. Že sme aj my im kradli prácu? Veď čo, oni boli leniví a mali nereálne platové a neviem aké očakávania. My sme boli jednoducho flexibilnejší, bystrejší… A vôbec, to tu teraz nepleťme!
Ja som však teraz už viceprezident, mňa sa to netýka. Ja som nad nimi…zatiaľ. Veď kvalitu Slováka len tak nejaký Ázijec, či skoro-Ázijec (Rumun, alebo Bulhar) nahradiť nemôže. Ja mám vyššiu pridanú hodnotu. Ja som vzdelaný a skúsený.
Mám už predsa 4 roky praxe a Master’s degree. Kto je viac? Čo, že Ázijci makajú na sebe 16 hodín denne? Že na výške namiesto chlastania sa učia? Aj tak nemajú šancu. Našťastie vedia len po anglicky a tak mňa Slováka so slovenčinou nenahradia.
Veď kto by komunikoval s tými dole, či už s robošmi alebo zákazníkmi? Tí po anglicky nevedia. Ale čo to, firma sťahuje prevádzku. Za chvíľu už nebude treba hovoriť po slovensky ani s robošmi. Tí už tiež nebudú slovenský.
Firma namiesto 350 Eur môže mať iných v Ázii za 300 Eur. No nebrali by ste? Však sa to oplatí! Sakra, ale ja mám stále 25 rokov hypotéky pred sebou. Ale však sa to snáď nejako porieši. V noci mi to občas naháňa mory, ale zatiaľ to nie je tak zlé. Určite bude lepšie.
Krúžkovica 5 rokov po…
A ako sa darí mojim známym, skoro som pri tých starostiach na nich zabudol? Ale čo to? Bývalý spolužiak, čo mi závidel nové auto pred rokmi je už na vyššej pozícii ako ja. Ako sa to mohlo stať? Ušlo mi niečo? Ako je možné, že ma nielenže predbehol, ale ešte aj predbehol? Našťastie mám stále vyšší plat ako on, takže je to stále OK.
Čo ale robiť, aby som si udržal náskok? Ako by som vyzeral ak by ma predbehol? Ach tá potupa… Trápi ma to. Toľko problémov na rôznych frontoch. Recesia, outsourcing, bývali spolužiaci viceprezidenti, prípadne ďalšie skvelo znejúce cudzojazyčné názvy. Niektorí už dokonca direktori a CEO-ovia.
A frajerka stále čosi hudie o nejakých bio hodinách
Ťažký je ale ten život. Už by snáď bolo na čase aj rodinu založiť. Plán bol do 30 sa zabezpečiť a potom rodina. Čo je to ale za zabezpečenie? Doba je zlá, neistá, to mám do nej teraz doviesť deti? To radšej nie. Alebo áno?
Čoraz menej známych má čas ísť večer alebo cez víkend (keď frajerka cestuje k rodičom) na pivo. Tak teda dobre, bude rodina, aj keď to bude zasa o problém viac. Nemôžem predsa ostať pozadu. V žiadnej oblasti. Teda ani v tejto.
Kariéra sa akosi zasekáva, potvora jedna
Ale nehovorme o rodine a deťoch. Táto diskusia je predsa o kariére a úspechu. A čas plynie. Už mi je 33. To už som naozaj 10 rokov po škole? Veď to je dokonca viac ako výška so strednou dohromady! Vtedy to bolo ako večnosť. Teraz čoby mihnutie oka. Fíha, to ale letí!
Na poslednej pozícii som už ale nejako pridlho. Pri tempe, ako sa to vyvíjalo spočiatku, už som mal byť minimálne prezidentom vesmíru. A ja stále len tím mizerným viceprezidentom.
A firma ma minule k tomu ešte naštvala. Zmenili sme firemné logo a tak všetci potrebovali vytlačiť nové vizitky. A tie potvory to nejako domrvili a na vizitku mi vytlačili Team Leader namiesto Viceprezident. No predstavte si ten škandál!
Bol som sa aj sťažovať môjmu manažérovi, pardón chcem som povedať prezidentovi. Prezidentovi divízie, aby som presný. Ale to len medzi nami, kamarátmi z mokrej štvrte. No nemal pre mňa veľa pochopenia. Je to lúzer tak isto.
Predstavenstvo firmy je asi tiež hluché a slepé, inak by ma na miesto môjho šéfa dali už dávno. Však oni si to časom uvedomia a budú toho ešte ľutovať, že premrhali takým talentom ako som ja…
Trolovia z HR a iných ulievárni
Keby aspoň tí blbci z HR keď dávali tlačiť tie nové vizitky nasledovali svetové trendy, kde sa v poslednej dobe na vizitky netlačia názvy pozícii.
Aj tak väčšina ľudí na Slovensku sú obmedzenci a keď im dáte vizitku s pozíciou, tak moderným názvom pozícii väčšina z nich aj tak nerozumie. Preto by bolo lepšie, aby tam žiadna nebola a ja mohol vysvetliť vlastnými slovami, v čom moja práca vlastne spočíva.
Ale čo môžete čakať od HR?! Tí sú najväčší obmedzenci, no myslia si o sebe priveľa. A tie ich šablóny na perfomance reviews sú absolútne otrasné. Kto má čas im vypĺňať tie ich blbé dotazníky, stanovovať ciele, ukazovatele ich dosiahnutia a neviem čo všetko ešte?!
Ale nechajme ich tak, nehovorme už o nich, lebo sa ešte viac rozčúlim. Viceprezidenti by sa predsa nemali zapodievať takými malichernosťami.
Asi ma chytá kríza stredného veku. Ale prečo o 10 rokov skôr?
A ten môj šéf ma tiež v poslednej dobe riadne vytáča. Tie blbosti, čo po mne chce. Na to by si mal najať sekretárku. Je to pod moju úroveň vypĺňať nejaké excelovské tabuľky, čo by zvládla aj cvičená opica. A tie jeho nápady! Jedná blbosť väčšia ako druhá.
A to nehovorím nič o kolegoch… hmmm…chcel som povedať ostatných manažéroch. Najradšej by som ich poslal niekam…ale nemôžem. Ta prekliatá politická korektnosť! Človek musí držať hubu a krok… Veď viete, tá hypotéka… Keby nebolo jej, už dávno by som odtiaľ vypadol.
Teda nie som si až tak istý, lebo však viete, ta kríza. Už to nie je ako to bývavalo. Kedysi stačilo vyvesiť CV na Profesiu a do pár minúť mi agentúra volala na mobil. Len tak na skúšku som si minule skúsil dať tam životopis.
A predstavme si tú hrôzu! Celý deň prešiel a nič. Ani jeden telefonát, ani jeden email. Potom dva, tri dni a stále nič. Na štvrtý deň sa síce ozvali z jednej agentúry, no tú pozíciu, čo ponúkali…no hrôza. Že junior niečo.
Neviem presne čo, lebo ďalej som ich už ani nepočúval. Za koho má majú? Ja som predsa už niekto s 10 ročnou praxou! A nástupný plat? No urážka…
Sakra, čo ale robiť? Akoby toho všetkého nebolo dosť, nedávno sme mali vo firme reštrukturalizáciu. Pred tým sme sedeli v jednej miestnosti traja. Síce nič moc, ale aspoň sme bola aká-taká parta. Ale teraz?
Všetkých nás ako králikov napchali do open space-ov. V tom hluku a hurhaji sa vôbec nedá pracovať! Každú minútu niekomu zvoní telefón. Kto má počúvať problémy ďalších 50 ľudí? A tie dve ženské, no hrôza. Tie sú na telefóne skoro celý deň!
Ja viem, viem, jedna je recepčná a druhá ma na starosti styk so zákazníkmi, takže musia byť na telefóne. Ale prečo to ja mám počúvať celý deň? Ako sa mám pri tom sústrediť na prácu?!
No a najhoršie to býva cez obed. Jeden mamľas obľubuje sáčkové polievky. Neviem čo do nich dávajú, ale smrdí to jak tchor na celé poschodie. Tuším je to nejaký glutamát, či ako sa to volá. Keď nestihnem ísť na obed pred tým, než si on zaleje tú jeho hroznú polievku, neskôr ma už chuť úplne prejde a na obed nejdem.
Keď už okolo druhej poobede ako-tak všetci prestanú s mľaskaním a chrúmaním, potom čoskoro začnú s poobedňajším olovrantom. Kedysi, ako dieťa som miloval jablká. Dnes ich nenávidím. Hnusné jablká, ako ja vás len nenávidím!
Moje vlastné chrúmanie mi ani tak nevadí, no počúvať od druhej do štvrtej konzumovanie minimálne 7 jabĺk inými? Tými lúzrami? Ďakujem, neprosím. Odkedy nás presťahovali, z ovocia pijem už len džúsy. Aj tie si ale už musíme kupovať sami. Donedávna ich kupovala firma, škomráci jedni…
Káva, zdieľaný byt v Petržalke a chybujúci súdrovia z NDR
No v rámci šetrenia nákladov nám v práci už dávajú len vodu, čaj a tú hnusnú instantnú kávu. Och, ako neznášam svoju prácu! Aj šéfa. Aj všetkých ostatných. Pred rokmi som dúfal, že keď odídem zo zdieľaného bytu v Petržke, že už nikdy nebudem musieť zdieľať miestnosti s inými na dlhé denné, či nočné hodiny.
Áno, noci. Pri deadlinoch po mne šéf chce, aby som v práci pomaly ponocoval. Chápete to? Po mne, čo má toľké roky kariéry za sebou. To je proste pod úroveň…Kde som sa to dopracoval? Viceprezident v pracovnom backpackeri. Či skôr v kasárňach?…ten život je o ničom…
Kde len nastala chyba?! Pokračovanie na budúce.
Autor: redakcia
Pridaj komentár